reklama

Cesta do Bratislavy

„Dobrý deň pane, poprosím vás lístok do Bratislavy na EC.“ „Dobrý deň pane, bude to 12 euro 20 centov.“ „Ale ja som nepovedal že chcem aj spiatočný.“ „Ani ja som nepovedala že som muž,“ odvrkla právom nahnevaná žena so sympatickými fúzmi hajzelbaby a rovnošatou, ktorá bola rovná doslova, keďže som nepostrehol ani najjemnejší náznak poprsia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (43)
Obrázok blogu

„Prepáčte mi ale na visačke máte meno Martin,“ z ktorého sa nakoniec vykľula Martina, keďže som stál zo zlého zorného uhla a postarší pán za mnou, ktorý počul celú konverzáciu sa vyškieral so zlatým očným tesákom, z ktorého sa odrážal lesk presne na písmeno A. So zamračeným ficovským pohľadom mi bez ďalších pokusov o dokazovanie svojho pohlavia podal/a lístok za 6,10 euro. Schmatol som ho a utekal kľučkujúc pohľadom medzi smejúcimi sa mladíkmi, ktorí zaostrili na moju duchaplnú rannú konverzáciu s dotyčnou. Vlak nemal vypísané žiadne meškanie, čo ma zarazilo natoľko, až som mal chuť sa opýtať niekoho či nemajú dáku chybu na spojovej tabuli, pretože tento vlak pravidelne mešká aspoň 10 minút. Túto otázku som však veľmi rýchlo pustil k vode, nakoľko som ešte bol unesený z predošlej skúsenosti pri okienku. Cesta vlakom bola príjemná. Klimatizácia bola plusom, ktorý mi vytiahol papuľu do zákruty z pravej strany a vyčaroval tak nechcený zaseknutý jednostranný úsmev, keďže jej sila sa dala porovnať so zmenšeninou lietadlovej turbíny.
Naviac som bol neskutočne smädný, tak som si odchytil chlapíka, ktorý sa rúbal s 3 tonovým nákladom špinavých tanierov z reštauračného vozňa a domino efektom zobúdzal cestujúcich z Budapešti, ktorí mi pripomínali mexickú vlnu z futbalového štadióna. Spýtal som sa na nealko, pretože som videl že má zo sebou ešte dáke neotvorené fľaše. S úsmevom mi podal vybraný nápoj a degradoval môj opätovaný úsmev po hláške: „bude to 2.50 euro.” V tom momente ma chytil panický kŕč a spýtal som sa ho že či tento vlak ide do Čadce cez Tatry keď tu majú také vysokohorské prirážky, lebo ja mám lístok do Bratislavy. Po výmene názorov som už prakticky nevedel vyslovovať a pristal som na nekresťanskú sumu. Ruky sa mi potili a moju fľašku pri normovanej pásovej výrobe zrejme ako jedinú zaťahoval osobne Ronnie Coleman, lebo som ju nedokázal otvoriť. Po pár minútovom trápení sa mi podarilo položiť základy scenáru Fontány pre Zuzanu 5. Explózia opäť zobudila turistov z Budapešti, ktorý stihli zadriemať znova, kým som sa snažil odkrútiť neodkrútiteľný závit. Kropaje sladkej coca coly popadali na spolusediaceho, ktorý mal vzhľadom na vek určite aj cukrovku a začal po mne vrieskať, odhŕňajúc si zalepenú šedivú ofinu. Diplomaticky som ho ukočíkal k spokojnosti a v kľude som dopil zvyšných trištvrte deci. Vlak dorazil do Bratislavy. Do pohovoru mi ostali dve hodiny tak som sa rozhodol zapáliť si cigaretu. Postával som pred krásnou bratislavskou stanicou, kde mi blažený močový závan instantne rozleptal nosnú sliznicu, až mi slzy vyhŕkli. Okolie stanice bolo vyzdobené voľne pohodenými bezdomovcami po lavičkách. V tom sa ukázal prvý výherca mojej pozornosti. Lepšie povedané výherkyňa, Vilma. Bratislavčania určite poznajú toto indivíduum s chrupom pripomínajúcim záhradné hrable. Vlasy ako od schwarzkopfu sa leskli, leskli sa masťou, že by človek z výťažku s prehľadom vypiekol kilové balenie hranoliek. Oči ako smerovky, jedno pozeralo do Komárna, ďalšie do Malaciek. Hudiac si sama pre seba smerovala ako na just ku mne, no chameleóni systém jej pozerania ma miatol, tak som sa ešte dvakrát pootáčal či ozaj ide ku mne. Dostavila sa jeho excelencia. I riekla mi:„Mladý muž, nemáte cigaretu?” Ja som pohotovo reagoval: “A to mi predtým ani nechcete vyveštiť? Či to už nie je teraz v móde?“ Keď začala otvárať ústa vypadol mi signál. Ani obraz, ani zvuk. Opadalo mi obočie spolu s mihalnicami zo závanu. Inštinktívne som po hmate našiel cigaretu a rýchlo som vo svojom záujme ukojil jej túžbu po nikotíne. Vilma spokojne odišla a mne začal nabiehať obraz späť, po reštarte všetkých vnemov. Ešte som chcel zahasiť cigaretu, ale všimol som si že už sa zahasila samá pretože po Vilminom príchode emigroval aj všetok vzduch o meter ďalej, a vo vákuu oheň nehorí. Ledva som sa spamätal a už ma drankal ďalší čo zaspal tvárou k ohňu. Tento krát chlap. Najskôr ma takticky pochválil a pozdravil ako to oni veľmi ľúbia. Človek spozná faloš, no nemá náladu oponovať. Po prvej úspešnej fáze došiel na rad biznis ako inak. „Soker kámo, (už sa mi nechce hovoriť bratmm) nekúpiš nožík?“ Tvrdá čepeľ, chirurgická oceľ, orginál zo Švajčiarska rozumieš mňa?“ „...hmm...“ „Synátor môj zlatý, už mám doma 2 ktoré nepoužívam, a keby som si kúpil od každého tvojho brata, ktorý mi to tu ponúkajú, musím si kúpiť namiesto dvojizbového bytu trojizbový aby som mal extra miestnosť na všetky vaše produkty.“ „Na kamery osobitne jednu rolldor skriňu na celú stenu, na hugo boss zliaty z troch druhov veľkonočnej kolínskej za 50 centy 40 šuflíkov a nožíky by vypĺňali zvyšok priestoru.“ Chlapec pochopil, že nebude so mnou reč a odišiel k ďalšiemu potenciálnemu zákazníkovi. Pohol som sa k električkám. Hľadám lístkový automat, no tento práve nebol výherný. Samozrejme mimo prevádzky. „Nevadí,“ vravel som si, veď vystúpim na Nivách to sú len dáke 4 zastávky a tam si kúpim zopár kusov. Preplnenosť a sociálnu alebo skôr asociálnu stránku situácie v električke radšej ani nebudem komentovať. Podarilo sa mi chytiť posledné miesto úplne vzadu. Dal som si do uší slúchadlá a pozoroval počarbaný panelový svet. Na poslednej zastávke sa ma niekto dotkol. Otočil som hlavu k ľudom a pozerá na mňa urputne pán vo vyťahanom svetri po dedkovi, ktorý sveter zdedil po svojom dedkovi a ten ho kúpil v secondhande na Jarmoku v Tešedíkove.. Potom som si uvedomil že asi do mňa náhodou drgol, však to je v električke normálne a otočil som hlavu spať k oknu. Skončila mi pesnička a pozrel som sa na mobil že si pustím ďalšiu. Vtom sa mi prekryl mobil s kartičkou so slovenským znakom. No už len dákeho slovanistu alebo národniara mi tu treba, čo spoznal že som z Nových Zámkou, teda automaticky Maďar. Pohľad mi pomaly prechádzal smerom od kartičky cez načiahnutú ruku až k hlave. Opäť pán s geriatrickým pulóvrom. Dávam dole slúchadlá. „Ako vám pomôžem pane?“ „Poprosím cestovný lístok.“ Zbledol som jak strýko Fester z rodiny Adamsovcov a v momente sa mi rozsvietila žiarovka, ktorú on zapínal v ústach, že o čo tu ide. “Nemám, nefungoval na hlavnej stanici automat.“ „Uverím vám to za 50 euro čo poviete?“ „občiansky preukaz, poprosím.“ „Vy nie ste odtiaľto?“ „Vďaka bohu nie, prišiel som na pohovor, prečo?“ „Lebo vidím že tu máte Nové Zámky a máte prízvuk.“ V tom momente som začal ľutovať že som od toho Sandokána nekúpil nožík. Mal som sto chutí spraviť trojitý hodený lux a po ceste vzduchom zlomiť fešákovi hlavu. Som kľudný človek, ale keď mi niekto z Bratislavy povie že ja mám prízvuk tak mám epileptickú penu v papuli. „Na pohovor hovoríte? Splatnosť je 30 dní sem tam sa toleruje aj nejaká odchýlka času, to stíhate do prvej výplaty.“ Paradoxne to bola presne posledná zastávka. Nahnevaný som vystúpil a hneď ma skoro zrazil tlstý holohlavý taxikár. Zo 5x na mňa ešte zatrúbil v rámci bratislavského reflexu, lebo nie on bol ten čo išiel v protismere. S prekrútenými očami som rozmýšľal, čo sa mi ešte dnes môže prihodiť aby to bolo dokonalé. Na šťastie pohovor prebehol hladko. Spokojne som sa vracal na obchodnú že upokojím žabý orchester čo mi prebiehal v žalúdku. Čínska reštaurácia Sajgon, ako inak. „dobly dén, plosím.“ Poprosím vás kuracie kúsky.“ A ona nato: „a tomú“ „ďakujem Tomu nebudem radšej si dám colu“ a ona zas: „a tomú“ Nechápavo som pozeral a ona hovorí: „liža? Hanolký?“ Po zapnutí dekodéra sme sa dorozumeli. Pri všetkej úcte vzhľadom na komunikačné bariéry som dostal takú porciu za 3 eurá, že to bolo hneď jasné, že nenaberal Slovák. Taká porcia, že som nevidel pred seba lebo som mal kopcom a keď som sa chcel náhodou napiť tak som musel obchádzať stôl. Spokojný som odišiel na vlak, kde mi klíma vybavila aj druhú stranu papule a domov som došiel so skompletizovaným úsmevom na tvári, jak keby som bol užívateľom kozmodisku...

Peter Michač

Peter Michač

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Optimista, komediant, psychológ, bútľavá vŕba, grafik, administrátor a maximálne pro-sociálny a kreatívny človek v jednej osobe, ktorý neznáša stagnáciu, čakanie a je neustále v pohybe :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu